40 stupňová horúčava, hala plná Číňanov, moja kolegyňa Maggie a ja, jediná cudzinka vôkol. Všetci sme na sebe natlačení ako sardinky. Túto atmosféru dopĺňajú veľmi zvláštne pachy, ale až také zvláštne, ktoré som nikdy predtým necítila a samozrejme, tradičné prekrikovanie sa jeden cez druhého.

      Osem hodín ráno na vlakovej stanici vo Foshane a ja si aj napriek všetkému, tieto okamihy naozaj užívam  Prečo? Práve tu a teraz sa začína nezabudnuteľný výlet do provincie Yunnan.

      Počas cesty sa väčšinu času rozprávam s Maggie, rozoberáme všetky možné témy od cestovania, cez politickú situáciu v Číne až po "mužsko-ženské záležitosti". Nesmie chýbať ani vsuvka čínskej mandarínčiny (moja učebnica ma sprevádza po všetkých potulkách a neustále púta pozornosť okolia) a ja zase pomáham Maggie s angličtinou. Naše "vlakové ubytovanie" síce nie je prvotriedne, ale ešte stále prijateľné.
Môžem stručne načrtnúť ako sa tu cestuje.



     Najlacnejšiou alternatívou, je tzv. tvrdé sedadlo, ktoré je fakt nepohodlné... Veru, nechcela by som presedieť 24 hodín na drevenej lavici... O triedu vyššie je mäkké sedadlo (ešte stále sa v noci nevyspíte), ďalej  tvrdé lôžko, ktoré ale naozaj tvrdé ani nie. Je to v podstate normálna posteľ menšieho formátu, priestor je otvorený v celom vagóne a rozdelený do niekoľkých, akoby izieb (samozrejme bez dverí, čiže všetci môžu chodiť všade). V každej "izbe" je 6 postelí (dve troj-poschodové), s mini uličkou a stolíkom. Takto „bývame“ aj my. Naše postele sú úplne navrchu, kde je taký malý priestor, že sa nemôžem ani posadiť. Aj ležať sa dá, no nie? Stredná posteľ je najpohodlnejšia, môžete si tam sadnúť (ak sa pošťastí) a netreba sa toľko šplhať, ako na samý vrch. Najspodnejšie lôžko všetci používajú buď ako schody, alebo sa tam len tak vyvalia. Heslo: "Cíťme sa všade ako doma", vyzujeme topánky a ľahneme si, kam príde :) Ale zase na druhej strane sa aspoň ľudia cítia príjemne a uvoľnene... A najluxusnejšie "ubytovanie" je mäkké lôžko, kde sú aj zamykateľné dvere. V izbičke iba 4 postele, je to najpohodlnejšia, najčistejšia a najbezpečnejšia alternatíva... Lenže... Lístok si zväčša treba kúpiť minimálne týždeň vopred.

To bola len malá vsuvka o vlakovom systéme tu v Číne :).

    Prvou zastávkou našej cesty je Kunming, hlavné mesto provincie Yunnan, kde trávime jeden deň. Návšteva budhistického chrámu Yuantong a Kamenného lesa v neďalekom Shilin-e. Nasleduje nočná cesta (opäť vlakom) do Dali. Plavba po jazere Erhai je veľmi príjemná, avšak pre mňa najzaujímavejšie sú tance a hudba minority "Naši" v tradičných, veľmi farebných a nápaditých krojoch. Musím povedať, že čaje z tejto oblasti sú tiež jednoducho hmmmm... lahodné :)



      Po návšteve miestnej dedinky opäť pokračujeme, tentokrát do Lijiang (čím ďalej, tým severnejšie), a hneď na stanici sa začínajú diať celkom humorné situácie. Maggie náhodou vráža do mladého Číňana, s veľkým batohom na chrbte a papierovou vreckovkou v jednej nosnej dierke. Je to proste "týpek". Chlapec, čínsky námorník, ktorý cestuje sám z východu Číny až na úplný západ do Tibetu. Hneď prvý dojem je vtipný, ale napriek všetkým zvláštnostiam je milý a slušný. Stále sa na niečom smejeme, radí nám miestny, veľmi pekný a lacný hotelíkm a dokonca nás pozýva aj na večeru. Lijiang má očarujúcu starobylú mestskú časť, v noci vysvietená stovkami červených lampiónov, čo vytvára nezameniteľnú atmosféru, ako stvorenú na prechádzanie sa miestnymi uličkami. A ľudia sú tu tak neskutočne milí... Až tu si uvedomujem, aký je to rozdiel s miestom, kde bývam. V provincii Guangdong sa často nestáva, že by vám niekto len tak na ulici chcel sám od seba pomôcť, poradiť alebo sa len tak pristaviť a pozdraviť. V Yunnan áno.




      Lijiang a niekoľko hodinová túra v horách k divokej tigrej rieke a my sa opäť čoraz viac blížime k hraniciam Tibetu. Ďalšou zastávkou je ShangriLa. Čarovná ShangriLa, kam sa s Maggie dopravujeme miestnym autobusom z dedinky Baishuitai na 1 SEDADLE (či sme chceli, alebo nie, bol to posledný autobus v ten deň). Neviem prečo, ale odvtedy mám modrinu na jednej polovici mojej zadnej časti tela :). Ešte som síce nemala tú česť byť v Tibete, ale myslím že okolie ShangriLy a hlavne miestne dedinky, sú kultúrou a prírodou trochu podobné. Opäť, neskutočne milí, priateľskí a nápomocní ľudia, ktorí sa o nás všade starajú ako o časť svojej rodiny ... Neuveriteľné... A tá príroda... Jazdenie na koňoch, prechádzanie sa po pastvinách medzi miestnym dobytkom... Krása a nebeský pokoj. V ShangriLe a okolí trávime viac ako dva dni a nevieme sa odtiaľto odtrhnúť. Tiež tu spoznávame niekoľko zaujímavých ľudí, miestnych i turistov, dokonca policajtov, ktorí nám robia stále taxík a poznávacie jazdy po okolí. Nakoniec sa ale musíme odhodlať a opäť pokračovať v našej ceste.

      Tentokrát do YuanYang, panenskej prírody a rozľahlých ryžových terás, čo je ale extrém už aj pre mňa. Skúšali ste si už niekedy predstaviť cestu na koniec sveta? Zo ShangriLy do Kunmingu 12 hodín, odtiaľ do YuanYang ďalších 7 hodín. Žeby už stačilo? Veru nie! Konečne prichádzame a pociťujeme úžasnú úľavu (aj keď ja som si celkom tú cestu užívala – naokolo len príroda, hory, občas nejaký byvol, kravy, ovce ... ). Ani sa poriadne nestihneme spamätať z cesty, keď prichádzame na autobusovú stanicu v Yuanyang. Víta nás skupinka, asi desiatich chlapíkov, ktorí po nás pokrikujú, ťahajú  každý iným smerom a ponúkajú odvoz. V podstate je to normálna situácia, ale niekedy mám pocit, že bude bitka, len aby nás mohli odviesť a, samozrejme, zarobiť nejaký ten juan. Jeden cez druhého „Ču nálí? Ču nálí?“ (samorejme slovenský preklad „kam idete?“ Maggie ignoruje, ale ja sa s nimi celkom rada rozprávam a dohadujem, keď na to mám náladu a trpezlivosť, ale po chvílíi aj mne sklesne úsmev. Od miestnych zisťujeme, že miesto, kvôli ktorému cestujeme takú diaľku, je vzdialené ďalšie 3 hodiny cez hory a drkotavú kamennú cestu...  "Ideme do toho!"

      Posadia nás do miestneho mikrobusu, kde nám spoločnosť robia tetušky v krojoch, rôzni ujovia, malé deti a aj zopár sliepok, ktoré tety držia za krky. Veľmi zaujímavé... Najskôr som si tie sliepky ani nevšimla, len som počula všelijaké neidentifikovateľné zvuky podobné detskému vykrikovaniu, a potom zisťujeme, že to sliepky...  Neskôr si vedľa nás sadá jeden pán. Na pohľad normálny, zvláštne bolo len to, že cestoval s veľkým elektrickým ventilátorom, ktorý si držal na kolenách. Asi po hodine ticha som už nevydržala a chcela som začať konverzáciu. Musím si predsa precvičovať cudzí jazyk, no nie? Začínam: "Nin hao? Nin hao ma?" Vidím, že sa veľmi teší, tak pokračujem otázkami ako sa volá, kde býva... On je tiež celkom zvedavý na mňa...

      Veľmi smutné je, že keď sa stále s niekým začnem rozprávať, všetci si myslia, že im budem všetko rozumieť a ja po piatej vete prestávam chápať pointu :) Tomuto ujovi to zjavne vôbec nevadí, len si reční a reční... vyťahuje z vrecka kus slnečnice. Fakt netuším, ako ho tam napchal... Už sa pri nás zjavne začína cítiť ako v kruhu najbližšej rodiny. Maggie strká do rúk svoj ventilátor, nech ho drží a on si zatiaľ poctivo vyberá semiačko po semiačku a lúska ich. Samozrejme, čo nespapá, vypľúva na podlahu autobusu, nad čím sa už vôbec nevzrušujem. Napriek všetkému je neskutočný a asi najvtipnejší "zjavček" počas celého nášho cestovania. Po príchode do konečnej plánovanej zastávky sme naozaj unavené. Avšak máme problém nájsť miestne ubytovanie s teplou vodou. Nakoniec sa nám to podarí a sladko zaspávame, pretože hneď skoro ráno ešte pred úsvitom nasleduje ďalšia, asi hodinová cesta k ryžovým poliam.
Musím povedať, že aj troj hodinové čakanie od piatej nadránom stálo za to! :)
A toto je už naozaj posledná zastávka...




      Späť do Kunmingu tá istá drkotavá cesta cez hory-doly a ďalších 24 hodín vlakom do Foshanu. Naše dobrodružstvo je na konci, ale ja už teraz myslím na to, kedy sa sem opäť vrátim ...