Áno, s Vietnamom to bola naozaj "láska na prvý pohľad".

Dlho plánovaná cesta sa nakoniec uskutočňuje a ja vyrážam z Číny, plná očakávaní a nových plánov. Po tom, ako konečne nachádzam svoje vlakové kupé,  ma vítajú dva širokánske úsmevy s typickým pozdravom "Helóóóu, do you speak Chinese?" Veľmi milý, mladý čínsky párik. Klasicky mi hneď núkajú jedlo, ktoré si zabalili na cestu. Identifikujem to ako kuracie paprčky v malom plastovom obale, čo je tu veľmi bežné. Neznie to "lákavo"?  :)  Ja len slušne vysvetľujem, že som už večerala a neprosím si. Sú naozaj zlatí a veľmi vtipné sú hlavne chvíle, keď im vymýšľam anglické mená, Charlie a Sheryl, z ktorých sa neskutočne tešia...

Po noci strávenej vo vlaku prestupujem do autobusu, a hneď po prekročení čínsko-vietnamských hraníc v Pingxiang,si užívam výhľad na vietnamský vidiek. V mysli si hovorím: "Toto je presne to, čo som hľadala." Ľudia obklopení iba zeleňou, bývajú v akýchsi chatrčkách alebo malých domčekoch a veľa banánovníkov vôkol (tie stromy naozaj zboňujem). Niekto by si povedal, nič extra, iba chudobní Vietnamci... Ja hovorím, nádherné a pokojné miesto.

Ale všeobecne o Vietname. Ľudia sa mi, v porovnaní s Číňanmi, zdajú byť akísi hanblivejší a akoby trochu rezervovanejší (aspoň tí, ktorých tu prvotne stretávam). V Číne by na mňa všade pokrikovali „Hello, hello...“ (lebo viac po anglicky väčšinou nevedia), ale tu to je iné. Pravdupovediac, celkom si užívam, že nepútam toľko pozornosti, a vlastne sa cítim, že si ma ani veľmi nevšímajú.

 Samozrejme, treba brať do úvahy, že táto krajina je trochu rozvojovejšia v porovnaní v Čínou, kde už bežne vidíte na cestách autá, a to nielen v mestách, kde sú ich milióny, ale aj na niektorých vidiekoch... „Čajna“  je už vyšší level. Vietnam ešte stále Vietnam... 

Cesty preplnené motorkami, všetci sa pretekajú a trúbia ako o dušu... Malé obchodíky lemujúce ulice, kde nájdete všetko možné od oblečenia až po domáce zvieratká  a veľa miestnych reštaurácií. Keďže Vietnam je bývalá francúzska kolónia, čo nepotvrdzujú len francúzske bagety, ktoré kúpite naozaj všade (a ja som sa z nich veľmi tešila, pretože v Číne veľmi populárne nie sú), ale aj veľa úzkych uličiek na štýl labyrintu, kde majú ľudia svoje domovy. Majú to veľmi  dobre vymyslené, je tam pokoj a ticho, a keď prejdete zopár desiatok metrov, ste opäť v džugli plnej motocyklov a hluku.

Ja mám tú česť bývať, aj keď iba niekoľko týždňov, v typickej vietnamskej rodinke v meste Haiphong, miesto asi 2 hodiny vzdialené od Hanoja. Možno aj kvôli týmto ľuďom a ich prístupu, som si Vietnam tak zamilovala.

Z cestovania mi v pamäti zostanú hlavne okolité pagody s jedinečnou pokojnou atmosférou, pláž Do Son, ktorá je trochu šmrncnutá  „naturálnym ázijským štýlom“, ale večera bola úžasná, ostrov Cat Ba, neuveriteľný Halong Bay a oblasť Sapa (na úplnom severe). Výlet loďou pomedzi obrovské skaly vystupujúce z mora (podobné tým, ktoré som videla v YuangShuo v Číne), kayakovanie, jaskyne, a doteraz najnezabudnuteľnejšie plávanie v srdci jednej z lagún. Po skočení do vody som sa cítila ako vo sne. V zornom poli iba skaly vôkol, tri maličké pláže medzi útesmi, ku ktorým som od našej loďky plávala niekoľko minút a krásna obloha... 

    

V Sape, oblasti v horách, s krásnymi ryžovými poliami, ma udivujú dievčatá v tradičných krojoch, ktoré predávajú turistom suveníry. Niektoré hovoria výborne po anglicky. Keď som sa ich opýtala, či sa to naučili v škole, povedali mi, že do školy nikdy nechodili a všetko sa naučili od turistov. Vo svojich domovoch, v neďalekých alebo i odľahlejších dedinkách, ručne vyrábajú a predávajú krásne a veľmi farebné veci, najmä  tradičné kroje, prívesky, náramky, kabelky... Jedna vec ma však veľmi zaujímala. Prečo má mnoho z týchto žien a dievčat zafarbené dlane, a dokonca aj nechty na tmavomodro? Neskôr mi vysvetlili celý postup, ako vyrábajú tradičný kroj.  Najskôr utkajú látku, zafarbia ju indigom, ktoré získavajú z listov (preto tie dlane) a ručne vyšívajú vzory. Výroba niektorých kúskov im trvá aj niekoľko mesiacov...

Cestovanie bolo úžasné... Ale na čo určite nezabudnem, sú okamihy a ľudia...

Moja dočasná vietnamská rodinka, ktorá mi svojím správaním a prístupom vytvorila akoby druhý domov a brala ma ako časť rodiny, môjho obľúbeného, stále sa usmievajúceho uja suseda. Jeho každodenný pozdravom "Bonjour Mademoiselle" a čínske "Ni hao" mi stále vyčarili tú najlepšiu náladu, keď prišiel na návštevu do nášho domu. Nikdy nezabudnem na jeho psíka, mini pouličnú chutnú zmesku, ktorá ma ocikala hneď pri prvom stretnutí. Teraz už viem, čo znamená, keď zrazu cítim čosi teplé na nohách :-).  Nezabudnem ani na uja,  predávajúceho pivko z výčapu na rohu ulice... A mnoho ďalších...

Časť Vietnamu mojimi očami vyzerá práve takto a ja dúfam, že v budúcnosti sa sem ešte vrátim...