Cesta prebehla v poriadku a ani som sa nenazdala a po deviatich hodinách som v Pekingu. Desať hodinové medzipristátie, neskutočná únava (keďže som kvôli časovému posunu prišla v podstate z dňa v Európe do dňa v Ázii), veľa čínskych ľudí a komplet bielosivá obloha od smogu. Veľmi "lákavé", všakže?
Ale prečo sa na mňa všetci tak zvláštne pozerajú? Toto mi fakt nejde do hlavy. Je pravda, že tu veľa nešikmookých ľudí nevidím, ale žeby som bola pre nich až taká zaujímavá? Našťastie po chvíli vidím Starbucks, ktorý mi celkom pripomína rodnú Európu. Nacupitám dovnútra. Majú tu dokonca Free WiFi, juchúúú... Tak si hovorím, že sa idem pripojiť na internet. Kontrolujem si email, nasleduje Facebook... Alebo aj nie...?
Facebook je v Číne zablokovaný!!
To je pre mňa obrovský šok. Nieže by som tam potrebovala zabíjať čas, ale s niektorými priateľmi je to môj jediný kontakt. Viem, že je tu kvôli komunizmu cenzurovaných niekoľko webových stránok, ale FB? Legálne sa tu nepripojíte dokonca ani na Twitter či Youtube. Avšak ako šikovná Slovenka si hneď v ten istý deň nachádzam "bočnú cestičku" a teraz je všetko v poriadku.
Ďalej prestupujem na let z Pekingu do Guangzhou, čo je tretie najväčšie čínske mesto (okolo 8 mil. obyvateľov v centre). V príchodovej hale čakám na Cindy, dievča, ktoré ma má prísť vyzdvihnúť. Pol hodinka, hodinka, hodinka a pol,... Žeby na mňa zabudli? Píšem jej správu... A nakoniec naozaj prichádza.
Maličká Číňanka, vysmiata od ucha k uchu ako slniečko. Víta ma, stále sa usmieva a zdá sa byť celkom milá. Ideme spolu do vedľajšej haly, kde sú ďalšie dievčatá - dve blonďavé baby z Ruska a Ukrajiny, ktoré sú tu tiež na stáži a ďalšie čínske dievča. Všetky štyri sú ku mne neskutočne priaateľské a pomáhajú mi s mojím obrovským kufrom a ostatnou batožinou. Nasleduje cesta preplneným metrom. Všade sa len tlačíme pomedzi milión ľudí, čo sa mi veľmi nepozdáva. Všetky dievčatá sa napriek tomu veľmi tešia z môjho príchodu, rozprávame sa a Cindy ma stále drží za ruku. Netuším, prečo je taká prítulná...
Po pol hodinke prichádzame do kancelárie, kde si skladám svoj obrovský kufor a Cindy mi oznamuje, že tu dnes budem aj spať. Hm, no dobre, jednu noc to vydržím, je tu dokonca manželská posteľ. Ideme na večeru. V reštaurácii alebo lepšie povedané v jedálni, kam ma vzali, je celé menu v čínskych znakoch a nastáva aj menšia komunikačná bariéra s dievčatami. Mimochodom, Číňania nehovoria veľmi dobre po anglicky. Ich angličtina nie je "ingliš" ale skôr "čingliš" (chinese english) :). A keďže mi ani nevedia vysvetliť, z čoho sa skladajú jedlá na jedálnom lístku, vyberám si nejakú polievku (plávala v nej len kapusta a špagety). Je to celkom nechutné, takže volím variantu "B" , sladké čínske pečivo, čo tiež veru nie je žiadna výhra.
V office, kde spím (spolu s ďalšou Číňankou v jednej posteli), zaznamenávam minimálne dvoch švábov, vécko, samozrejme, na šľapáka, po čupiačky, a keď som videla sprchu, ktorá je spojená s WC, tak na ňu radšej ani nepomyslím a hovorím si, že to vydržím do zajtra, keď prídem do hotela. Nasledujúci deň je celkom príjemný, spolu so Cindy ideme nakupovať a ukázuje mi mesto. Ešte stále sa na mňa všetci pozerajú, usmievajú a zdravia sa mi, niektorí sa pozerajú celkom zvláštne... :) Deň prešiel veľmi rýchlo a večer sa stretávam s mojou budúcou kolegyňou, Landysh, z Ruska, s ktorou nasadáme do taxíka a smmerujeme do neďalekého mesta Beijiao, vo Foshan city (asi 40 minút cesty). Som celkom v šoku. Prečo je potrebné kričať a hádať sa s taxikárom? Pýtam sa jej, prečo sa k nemu takto správa, hneď mi vysvetľuje situáciu, ako to tu funguje. Určite si treba dohodnúť cenu vopred, pretože títo ujovia veľmi radi podvádzajú, hlavne keď vezú cudzincov. Najskôr chcel za cestu 200 juanov ale po debate s Landysh mu stačilo 50 juanov za nás obe dohromady.
Ideme spolu na večeru do celkom peknej kaviarničky, a keďže je tu už dva mesiace, hneď mi hovorí o pomeroch v Číne. Neskôr som však celkom v šoku! Tu mám bývať? Číňania to nazývajú "hotel", ale podľa mňa je to ubytovňa. Železné dvere, hluk z továrne na ratanový nábytok, sprcha a vécko na balkóne. Nemôžem uveriť vlastným očiam (aj ušiam). Prvú noc spím s Číňankou Kelly a neskôr sa sťahujem k ďalšej - Tine, kde si už konečne môžem vybaliť svoju batožinu. Koniec koncov, nie je až také zlé, mám veľkú posteľ sama pre seba, skriňu, nočný stolík a dokonca televízor s DVD prehrávačom. Snažím sa teda myslieť pozitívne, napríklad na ľudí, ako žijú v Afrike a podobne... Hneď sa cítim lepšie :).
Ale prečo sa na mňa všetci tak zvláštne pozerajú? Toto mi fakt nejde do hlavy. Je pravda, že tu veľa nešikmookých ľudí nevidím, ale žeby som bola pre nich až taká zaujímavá? Našťastie po chvíli vidím Starbucks, ktorý mi celkom pripomína rodnú Európu. Nacupitám dovnútra. Majú tu dokonca Free WiFi, juchúúú... Tak si hovorím, že sa idem pripojiť na internet. Kontrolujem si email, nasleduje Facebook... Alebo aj nie...?
Facebook je v Číne zablokovaný!!
To je pre mňa obrovský šok. Nieže by som tam potrebovala zabíjať čas, ale s niektorými priateľmi je to môj jediný kontakt. Viem, že je tu kvôli komunizmu cenzurovaných niekoľko webových stránok, ale FB? Legálne sa tu nepripojíte dokonca ani na Twitter či Youtube. Avšak ako šikovná Slovenka si hneď v ten istý deň nachádzam "bočnú cestičku" a teraz je všetko v poriadku.
Ďalej prestupujem na let z Pekingu do Guangzhou, čo je tretie najväčšie čínske mesto (okolo 8 mil. obyvateľov v centre). V príchodovej hale čakám na Cindy, dievča, ktoré ma má prísť vyzdvihnúť. Pol hodinka, hodinka, hodinka a pol,... Žeby na mňa zabudli? Píšem jej správu... A nakoniec naozaj prichádza.
Maličká Číňanka, vysmiata od ucha k uchu ako slniečko. Víta ma, stále sa usmieva a zdá sa byť celkom milá. Ideme spolu do vedľajšej haly, kde sú ďalšie dievčatá - dve blonďavé baby z Ruska a Ukrajiny, ktoré sú tu tiež na stáži a ďalšie čínske dievča. Všetky štyri sú ku mne neskutočne priaateľské a pomáhajú mi s mojím obrovským kufrom a ostatnou batožinou. Nasleduje cesta preplneným metrom. Všade sa len tlačíme pomedzi milión ľudí, čo sa mi veľmi nepozdáva. Všetky dievčatá sa napriek tomu veľmi tešia z môjho príchodu, rozprávame sa a Cindy ma stále drží za ruku. Netuším, prečo je taká prítulná...
Po pol hodinke prichádzame do kancelárie, kde si skladám svoj obrovský kufor a Cindy mi oznamuje, že tu dnes budem aj spať. Hm, no dobre, jednu noc to vydržím, je tu dokonca manželská posteľ. Ideme na večeru. V reštaurácii alebo lepšie povedané v jedálni, kam ma vzali, je celé menu v čínskych znakoch a nastáva aj menšia komunikačná bariéra s dievčatami. Mimochodom, Číňania nehovoria veľmi dobre po anglicky. Ich angličtina nie je "ingliš" ale skôr "čingliš" (chinese english) :). A keďže mi ani nevedia vysvetliť, z čoho sa skladajú jedlá na jedálnom lístku, vyberám si nejakú polievku (plávala v nej len kapusta a špagety). Je to celkom nechutné, takže volím variantu "B" , sladké čínske pečivo, čo tiež veru nie je žiadna výhra.
V office, kde spím (spolu s ďalšou Číňankou v jednej posteli), zaznamenávam minimálne dvoch švábov, vécko, samozrejme, na šľapáka, po čupiačky, a keď som videla sprchu, ktorá je spojená s WC, tak na ňu radšej ani nepomyslím a hovorím si, že to vydržím do zajtra, keď prídem do hotela. Nasledujúci deň je celkom príjemný, spolu so Cindy ideme nakupovať a ukázuje mi mesto. Ešte stále sa na mňa všetci pozerajú, usmievajú a zdravia sa mi, niektorí sa pozerajú celkom zvláštne... :) Deň prešiel veľmi rýchlo a večer sa stretávam s mojou budúcou kolegyňou, Landysh, z Ruska, s ktorou nasadáme do taxíka a smmerujeme do neďalekého mesta Beijiao, vo Foshan city (asi 40 minút cesty). Som celkom v šoku. Prečo je potrebné kričať a hádať sa s taxikárom? Pýtam sa jej, prečo sa k nemu takto správa, hneď mi vysvetľuje situáciu, ako to tu funguje. Určite si treba dohodnúť cenu vopred, pretože títo ujovia veľmi radi podvádzajú, hlavne keď vezú cudzincov. Najskôr chcel za cestu 200 juanov ale po debate s Landysh mu stačilo 50 juanov za nás obe dohromady.
Ideme spolu na večeru do celkom peknej kaviarničky, a keďže je tu už dva mesiace, hneď mi hovorí o pomeroch v Číne. Neskôr som však celkom v šoku! Tu mám bývať? Číňania to nazývajú "hotel", ale podľa mňa je to ubytovňa. Železné dvere, hluk z továrne na ratanový nábytok, sprcha a vécko na balkóne. Nemôžem uveriť vlastným očiam (aj ušiam). Prvú noc spím s Číňankou Kelly a neskôr sa sťahujem k ďalšej - Tine, kde si už konečne môžem vybaliť svoju batožinu. Koniec koncov, nie je až také zlé, mám veľkú posteľ sama pre seba, skriňu, nočný stolík a dokonca televízor s DVD prehrávačom. Snažím sa teda myslieť pozitívne, napríklad na ľudí, ako žijú v Afrike a podobne... Hneď sa cítim lepšie :).
Komentáre