Opäť sa posúvam malými krôčikmi vpred, za túžbou nového dobrodružstva, zážitkov, cestovania a spoznávania... Po dumaní a hľadaní vhodnej destinácie, kam sa pobrať z Číny, nakoniec zvíťazila Indonézia. Som tu už niekoľko týždňov a pokojne môžem povedať, že prísť sem, bolo naozaj to najlepšie, čo som mohla urobiť.
Nový „domov“, práca, priatelia... Z čínskeho ubytovacieho zariadenia, v jednej budove s viac ako 100 Číňanmi, ma odvialo do života v tradičnej indonézskej rodinke, úžasnej sociálno - ekologickej práce a obklopenia mnohými priateľmi... Posledné týždne je mesto Semarang v centrálnej časti ostrova Jáva, mojim novým, dočasným domovom.
Začiatky bývajú kostrbaté, ale ako zvyčajne, slniečko zasvietilo oveľa skôr, ako som sa nazdala . Ešte pred mojím odchodom z Číny som si vypočula mnoho rád a obáv zo strany rodiny aj priateľov, typu: „Čo zase vymýšľaš... Indonézia je plná moslimských fanatikov. Je tam nedostatočná hygiena a chudoba... Živelné pohromy, a tak ďalej, a tak ďalej ...“ Áno, áno, každý začul niečo múdre v televízií, prečítal si v novinách, na internete. Ale nikto z týchto ľudí tu naozaj nebol. Netvrdím, že Indonézia je najbezpečnejšie miesto na zemi, ani že tu nájdete hongkongský Times Square či švajčiarske parky... Po tom však momentálne moje srdce netúži...
Prvé dni som tu podvedome všetko porovnávala s Čínou. Asi to bude kvôli tým šiestim mesiacom čínskych kuriozít, rôznych ľudí, komunistickému režimu a zvláštnemu fungovaniu všetkého, na čo si len spomeniete. Už len letisko v Jakarte a moje medzipristátie, mi vyčarovalo neustály úsmev na tvári. Miestny chlapec mi asi dve hodiny nezištne pomáhal komplet so všetkým, s orientáciou, batožinou, kúpou novej letenky z Jakarty do Semarangu, čo bolo veľmi milé a v čínskom veľkomeste takmer nemožné... Už len po zhliadnutí odletovej haly som si Indonéziu zamilovala. Môj terminál mal štýl akejsi otvorenej záhrady, miestni ľudia posadaní na mramorovej podlahe, všetci vyzerali tak uvoľnene, zrelaxovane, muži si pofajčievali. U žien som trochu nebola zvyknutá na zahalené vlasy šatkou, a aj napriek horúčave mali oblečené dlhé nohavice, sukne a tričká alebo blúzky s dlhými rukávmi. Samozrejme, nikoho som nesúdila, len to bol pre mňa nezvyk.
Indonézia, pre našinca známa väčšinou kvôli ostrovom Bali či Lombok, predstave života v romantickom bambusovom domčeku s výhľadom na pláž s bielym pieskom. Idylka ako vystrihnutá z filmu Eat, Pray and Love s Juliou Roberts. Áno, aj to môže byť Indonézia. Môj život je tu však trošku rozdielny.
Aj napriek tomu, že nebývam v romantickom domčeku na pláži, nie je to ani päťhviezdičkový hotel Hilton, v našom príbytku, kde žijem spoločne so šesťčlennou indonézskou rodinkou, sa cítim naozaj príjemne. Európske toalety alebo teplú vodu tu nepoznáme a zvykla som si aj na spánok na matraci na zemi. Pamätám si, keď som prvýkrát uvidela popred izbu prebehnúť potkana. Myslela som si, že sa mi to iba zdá, čo bol veľký omyl. Moja hosťujúca rodinka sa na mne len schuti smiala asi pol hodinu a dušovala ma, že tento zjavček sem chodí naozaj len príležitostne, čo ma veľmi neupokojilo. Avšak popri jašteričkách všade po stenách či občasných šváboch, ma už nevzrušuje ani náš „rodinný“ potkan, ktorého som nazvala pekne familiárne, „Rata“. Spolu s mojou indonézskou sestrou Čandry, sa nad takýmito situáciami veľmi schuti zasmejeme.
Jedna vec je pre mňa veľmi zaujímavá. Indonézia je plná tradícií, kultúrnych rozdielov, a obrovskej inakosti, a to nielen v porovnaní so západnými krajinami, ale dokonca aj s ázijskými. Keď si tak porovnám Čínu alebo Vietnam s Indonéziou, určite nadpriemerne vytŕča z radu. Aj mňa samú prekvapuje, ako hladko som sa tu zatiaľ aklimatizovala.
Páči sa mi hlavne akási blízkosť ľudí jeden k druhému, láskavosť, nápomocnosť a slušnosť, najmä na ostrove Jáva. Niekedy sa mi zdá, akoby tu boli všetci jedna veľká rodina. Už len samotné oslovenia sú akési „teplejšie“. Indonézania nepoužívajú na oslovenie iba krstné meno osoby, oslovia vás spolu s „titulom“, ako napríklad brat Saur alebo sestra Andhiani.
Hlavný rozdiel je tu náboženstvo a všetko s ním spojené. Nemôžem však povedať, že by som tu stretávala fanatikov, ktorí by mi chceli vnucovať islam. Samozrejme, mnoho ľudí sa tu poctivo modlí päťkrát denne a dodržuje moslimské zvyky a tradície, na druhej strane, veľa ľudí berie tieto povinnosti s ľahkosťou, a dokonca samotní Moslimovia, s ktorými často a veľmi rada debatujem o náboženstve, rešpektujú všetky ostatné vierovyznania, a dokonca aj moju vlastnú filozofiu.
Celkom prekvapujúce, ale uveriteľné, sú pre mňa tradičné rituály s upadnutím do tranzu, tance a úloha vodcu guru, mystické príbehy o duchoch a histórii plnej spirituálnych zaujímavostí... Rozdielne sú tu aj vzťahy medzi mužmi a ženami, separácia, ale na druhej strane vzájomný rešpekt a úcta, aj keď žiadne nežnosti na verejnosti neuvidíte. Už som si niekoľkokrát vyskúšala aj tradičné indonézske jedenie rukami (čo naozaj nie je jednoduché) a nemôžem nespomenúť ďalšiu, pre nás nie až takú bežnú vec, obriezku, ktorá sa vykonáva u každého chlapca okolo 10.-11. roka a je tu považovaná za významný akt. Fotografie z tejto udalosti častokrát nájdete aj v rodinnom albume.
Rozdielny je aj životný štandard, ktorý som už spomenula - „bojové“ podmienky bez teplej vody a iných indonézskych „príchutí“ už beriem ako prirodzenú súčasť a aspoň viem, že aj takto sa dá žiť. Trošku zaujímavejšie je, že Indonézania nepoužívajú toaletný papier. Jednak to odôvodňujú kanalizáciou, ktorá vraj nie je prispôsobená na jeho používanie a tiež je tento štýl pre nich hygienickejší.
Akokoľvek, nesťažujem sa, nesúdim, nehodnotím... Počas môjho pobytu sa snažím pochopiť, prispôsobiť a naučiť sa čo najviac, ako sa dá.
Najmä udržať si pokojnú a vyrovnanú myseľ za každých okolností, cítiť sa uvoľnene a nebrať mnohé veci tak vážne, ako predtým. Prihliadnuc na indonézsky čas, nikam sa neponáhľať, pretože viem, že keď sa s niekým stretávam o šiestej, znamená to minimálne o siedmej. Naučila som sa viac rešpektovať – náboženstvo, veľmi rozdielne zvyky a tradície, naučila som sa a stále sa učím o živote miestnych komunít, farmárov, rybárov, žien v domácnosti, tiež dokázať žiť v skromnejších pomeroch, a aj krásnu vec - keď sa v Indonézii na niekoho usmejem, úsmev sa mi mnohonásobne vráti späť. Nezáleží na tom, či je to žena v zrelom veku so šatkou na hlave, malé dieťa na ulici či staručký ujo počas piatkovej modlitby v mešite. Indonézania majú jednoznačne úsmev v krvi.
Komentáre